ISSN 1338-242X
Novinky
Zemeslyš*
Kníhkupectvo s názorom
Kolekcia vašich srdečných fotopozdravov

Newsletter
libraria.sk
Antivírová kontrola ZADARMO. Antivírus Eset Nod 32 Antivirus a ESET Smart Security. doucovanie

Zuska Kepplová: Čím viac sme stratení, tým viac potrebujeme škatuľky



Sekcia: literatúra Autor: Jana Šlinská & Zuza Pridané dňa: 22. mája 2012 07:19
celý článok

Narodila sa v Bratislave, kde absolvovala dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Momentálne študuje Comparative Gender Studies v Budapešti a píše. V roku 2005 zvíťazila v súťaži Poviedka, jej debut Buchty švabachom je nominovaný na prestížnu cenu Anasoft Litera. So Zuskou Kepplovou sme sa rozprávali na schodoch KC Dunaj.

Niekedy sa o slovenskej literatúre hovorí ako o útržkovitej, akoby nebola schopná veľkých príbehov a zdá sa, že tvoja kniha je tiež do istej miery fragmentárna. Poskytuje útržky zo života jednotlivých postáv. Obdobným spôsobom píše aj Dušan Dušek. Myslíš, že je to spôsobené tým, že bol tvojím vysokoškolským pedagógom?
My sme sa všetci v ročníku snažili diferencovať! Existoval pojem „dušekovské písanie“. V tej dobe sa hovorilo, že Slováci nevedia písať iné ako krátke útvary. Dušek bol obľúbeným príkladom toho, ako to nevieme prekonať. Tiež ako sa „rochníme“ v drobných príhodách a používame láskavého rozprávača. Pravdepodobne ide o scenáristické pozorovanie prenesené do literatúry. Niekedy nepotrebujeme dramatické spracovanie toho, čo sme videli, ale stačí nám len záznam, pozorovanie. Tešíme sa z toho, že sú tam živé momenty. Teda nemáme tendenciu urobiť nejaký veľký oblúk a vytvoriť veľké rozprávanie.

Ako je to u teba?
Myslím si, že u mňa je tá fragmentárnosť aj o niečom inom. Súvisí aj s časom, ktorý som mala na písanie. Keď som mala nápad, tak som si ho zaznamenala. A až spätne pri editovaní sme premýšľali nad tým, ako z toho urobiť celok. Zároveň, tak ako u Dušeka, ktorý je vynikajúcim textovým impresionistom, verím, že aj u mňa má rozdrobenosť význam. Úlomky drží pohromade energia výpovede.

Takže tvoja spisovateľská metóda spočíva v zachytávaní útržkov rozhovorov, situácií?
Scenáristická metóda práce mi vyhovuje. Je strašne fajn, človek si nastaví zmysly, pozerá sa a počúva trochu zištne, všíma si, čo sa dá použiť. Keď mi moji kamaráti niečo hovoria, uvidia záblesk a povedia: „Toto nepouži!“ Keď si človek vybuduje povedomie profesie, tak je to zlé v tom, že punc autenticity sa zrazu stráca a naruší sa prirodzený tok informácií.

V knihe
Buchty švabachom je zahraničná skúsenosť postáv spojená vo väčšine prípadov so smútkom alebo traumatizujúcou udalosťou. Myslíš si, že je to tak aj v skutočnosti?
Táto otázka provokuje prepojenosť písania s pravdou, či sú odchody zo Slovenska naozaj takéto. Zachytávanie tráum je však vďačné v tom, že to má v sebe dramatický, emocionálny náboj. V ľuďoch sa niečo začne diať, menia hodnoty, lebo nevedia, čo ďalej. O tom všetkom sa vďačne píše. Čo sa týka smútku a traumatizujúcej udalosti, tak sa mi zdá, že sa vytvorili dva skúsenostné tábory. Tí čo zostali, a tí čo odišli. Taká malá West Side Story, čo je vlastne smiešne. Cítim tento spor aj v mojej vlastnej generácii. Sú tu ľudia, ktorí tu zostali a budovali si vlastné zázemie, rovnako sú tu aj ľudia, ktorí odišli von za niečím nedefinovateľným aj veľmi konkrétne – za prácou a vzdelaním.

V príbehoch sa hráš s národnými stereotypmi. Fíni pijú, Slováci chcú mať buchty a nikam nejdú bez horalky. Aké ďalšie stereotypy by si priradila k Slovákom?
Niekedy mi napadne niečo typicky slovenské. Potom zistím, že sú to väčšinou protichodné veci. Takže to, čo je slovenské, závisí od situácie a je to veľmi flexibilné. Niekedy si vzdychnem, že presne takíto sme. Ale kto je to, to „sme“? Je to otvorené a večne dopĺňajúce sa sme. V rámci knihyBuchty švabachom však stereotypy majú význam, pretože som sa snažila zachytiť, že sú to pomôcky, vďaka ktorým vnímame svet. Čím viac sme stratení, tým viac potrebujeme škatuľky.








Si z Bratislavy a študuješ v Budapešti. Aký máš vzťah k týmto dvom mestám?
Kedysi som si myslela, že Budapešť je taká väčšia Bratislava, alebo naopak, že Bratislava je menšia Budapešť. Myslím, že som sa to snažila ukázať cez príbeh v knihe na miestach, kde sú reálie, ktoré nie sú v západných veľkomestách. Ide o drobnosti, akými sú zábradlie, obrubníky alebo autobusy. Veci každodennosti sú strašne podobné, inak si myslím, že tieto dve mestá majú odlišnú energiu a dynamiku. Súvisí to s tým, aké tu majú ľudia šance. Pre mňa je podstatné, že to môžem striedať.

V Buchtách popisuješ heterosexuálne a bisexuálne vzťahy veľmi nežným, intímnym spôsobom. Aká bola recepcia týchto vzťahov na konzervatívnom Slovensku? Zároveň sa za niekoľko dní bude konať Dúhový pride, ktorý je istým spôsobom vždy prepojený s kontroverziou. Aký je tvoj vzťah k tejto problematike?
Na recepciu som bola zvedavá, ale zdá sa, že túto problematiku zakryla téma nomádstva. Téma sexuality sa objavila iba ako zmienka, veľmi elegantne, aby sa o tom dalo hovoriť pri nedeľnom obede. Téma nomádstva sa pravdepodobne dala lepšie kontextualizovať, keďže aj iné autorky s touto témou teraz pracovali. Keďže recenzenti a kritici radi idú po nejakých linkách, vytvárajú siete kontextov, tému sexuality možno nevedeli zaradiť. Aj v knihe Michaely Rosovej Dandy je milostný trojuholník: dve ženy, jeden muž. Súvisí to so zmenou geografického priestoru, prebudovávaním identity, prebieha to na rôznych úrovniach. Nejde len o prijímanie inej stravy, ale aj o prijímanie iných skúseností.

Čo sa týka Dúhového Pridu, stážovala som v Inakosti, ktorá sa podieľa na jeho organizovaní. Vnímam to tak, že som ochotná ich kedykoľvek podporiť, som ich sympatizantka a mávam vlajkou.
 
Tvoja kniha je tento rok nominovaná na cenu Anasoft Litera. Aké je podľa teba prepojenie tejto ceny a úspechu u čitateľov?
Cena Anasoft Litera funguje tak, že vzbudzuje u ľudí záujem. Spôsob, ktorým sa organizátori starajú o knižky, je pre mňa tiež veľmi podstatný, preto som sa tešila z nominácie. Je to vzájomne prepojené – kritický ohlas zo strany odbornej poroty následne dáva ponuku čitateľom, že existuje desať kníh, ktoré stojí za to si tento rok prečítať.

Máš tip na víťaza tohtoročnej Anasof Litery?
Nečítala som všetky nominované knihy. Objavilo sa tam veľa inovatívnych vecí, z čoho sa teším. Išlo o knihy, ktoré prekvapili aj ľudí, ktorí sledujú literárnu scénu. Porote sa podarilo„vykopať“ tituly, ktoré by som si inak na pulte nevšimla, čo považujem za veľmi dobré. Jednou z nich je Carpathia Maroša Krajňáka, ktorá po nominácii na Anasoft Literu dostala ohlasy a zaslúženú pozornosť. Mňa táto kniha zaujala tematicky, no počula som aj ohlasy, že každá veta tohto textu je dobre zvládnutá, je to skrátka dobre napísané. Držím tiež palce Alexandre Salmele. Ona je zároveň mediálne vďačný typ, pretože je za ňou celý príbeh. Michaela Rosová, možno nie s touto knihou, no určite v najbližšom období. Oplatí sa ju sledovať. Samozrejme Balla, ten je proste dobrý. Aj keď Balla nie je letné čítanie, ale hodí sa na všetky ostatné sezóny.

V akom pomere čítaš slovenskú a zahraničnú literatúru?
Asi si to kompenzujem. Čím dlhšie tu nebývam, tým viac sa snažím to dohnať, keď prídem a nakúpim si slovenské knihy, aby som nezaostala za literárnym dianím. Zo svetovej literatúry mám momentálne rozčítaného Kanifa Kureishiho. Je to staršia kniha z roku 1991 Budha z predmestia. Čítam tiež Pétra Esterházyho a znovu Magdu Szabó. Toto mám na nočnom stolíku v Budapešti, v Bratislave mám záložku vo Vreckovom atlase žien Sylvie Chutnik, dočítavam Ľudmilu Petruševskú V dome niekto je a veľmi pomaly sa presúvam Očistou Sofi Oksanen.

Na čom momentálne pracuješ ?
Momentálne rozmýšľam o novom románe s klasickou dramatickou výstavbou, keďže v knihe Buchty švabachom som sa k tomu nedostala. Pokúsim sa zužitkovať svoje dramaturgicko-scenáristické vzdelanie. Mojou ambíciou je ísť po konštrukte, pracovať predovšetkým s témami a myšlienkami, zatiaľ čo v knihe Buchty švabachom je kľúčovým slovom skôr zážitok.

Predstavuje úspech knihy Buchty švabachom nejaký tlak pri ďalšom písaní ?
Tlak určite cítim, ale je veľmi pozitívny. Napriek tomu sa mi zdá, že je problematické odpútať sa od štruktúry textu knihy Buchty švabachom. Štruktúra je postavená v podstate tak, že by som mohla pokračovať do nekonečna. Pokojne by som mohla pridať New York, vytvoriť si tam ďalšie postavy. Je to vlastne taká špirála. V dopisovaní debutu akoby stále ešte pokračujem cez poviedky aj mesačnú rubriku, ktorú mám v Romboide. Celkom neoriginálne sa volá Kompas.

Bude sa nový príbeh odohrávať na Slovensku?
Nedá sa jednoznačne povedať, že sa bude odohrávať na Slovensku. V novom diele sa pokúsim vytvoriť fiktívne stredoeurópske mesto, ktoré ponesie stopy Budapešti. Témou by bol expat komunity, pokus reflektovať ich skúsenosť, ale cez nich hovoriť o nás.

Ak by si si ty mala niekam nechať vytetovať buchty, kam by to bolo?
Musí to byť na brucho. Ak buchty tak na brucho.
 

pošli na vybrali.sme.sk
Pravidlá publikovania | Inzercia | Kontakty ©2009 - 2012 B DESIGN s.r.o. | design by rendy | code by Ivan Mišák