ISSN 1338-242X
Novinky
Zemeslyš*
Kníhkupectvo s názorom
Kolekcia vašich srdečných fotopozdravov

Newsletter
libraria.sk
Antivírová kontrola ZADARMO. Antivírus Eset Nod 32 Antivirus a ESET Smart Security. doucovanie

Laura Siváková: Slovenské filmy si na seba nedokážu zarobiť



Sekcia: film Autor: Juraj Kordík Pridané dňa: 17. septembra 2010 07:37
celý článok

Natočiť na malom Slovensku film sa pokladá za úspech. Mladá slovenská scenáristka Laura Siváková má za sebou už dva celovečerné filmy ako režisérka, pripravuje ďalší film i nový televízny seriál. V rozhovore sa dozviete o jej ceste k režisérskej stoličke, o jej doterajších filmoch a úspechoch, ale aj o fungovaní financovania filmových projektov u nás. 


Pôvodne ste vyštudovali scenáristiku a dramaturgiu, najviac ste sa však zviditeľnili svojimi filmami. Prečo ste nešli hneď študovať réžiu?
Aj keď to v tejto dobe znie divne, fakt je ten, že v čase, keď som sa hlásila na VŠMU, ženy na réžiu neprijímali. Bolo to nepísané pravidlo, ktoré zmenila až Eva Borušovičová, ale aj tá musela najprv vyštudovať päť rokov scenáristiky. Pôvodne som aj ja uvažovala o tejto ceste, ale napokon všetko dopadlo inak.

Po škole ste spolupracovali na zahraničných koprodukciách ako Duna, Frankenstein, Povstanie. Ako ste sa dostali k tejto práci?
Začínala som ako klapka na slovenských filmoch. Spolužiačka z produkcie zháňala klapku na film „Ani smrt nebere“ a keďže ja som chcela byť na pľaci odjakživa, okamžite som tu prácu prijala. Neskôr som sa prepracovala k práci skriptky. Zrejme si ma niekto zo štábu zapamätal a dal na mňa typ producentovi v Prahe, ktorý zháňal anglicky hovoriacu skriptku na nakrúcanie Duny. Takže jedného dňa mi zazvonil telefón a ja som tú prácu prijala. Hoci sa mi triasli kolená, netušila som, kde budem bývať, o mojej angličtine som mala silné pochybnosti, vzala som kufor a  odsťahovala sa do Prahy. Napokon som tam ostala dva roky. Po Dune som získala kredit dôležitý pre amerických producentov, takže prišli aj ďalšie ponuky.

S Jakubiskom ste pracovali na Nejasnej správe o konci sveta a so Šulíkom na Orbis Pictus. Mnohí mladí tvorcovia snívajú o spolupráci s nimi. Ako sa vám s nimi pracovalo a čo ste sa od nich naučili?
Aj ja som s nimi chcela pracovať. Vo chvíli, keď som zistila, že Jakubisko pripravuje nový film, mala som za sebou len jeden malý film, no napriek tomu som išla na Kolibu a zaklopala na dvere produkcie. Otvorili mi a opýtali sa ma, čo chcem. A ja, že chcem robiť hocičo v štábe. A prácu som dostala. Bola som opäť klapka, ale bola to škola na nezaplatenie. Stála som hneď vedľa kamery, sledovala skúšky s hercami, komponovanie záberov, zariaďovanie scény, nervozitu, pocity beznádeje i úžasné chvíle, keď herci hrali ako o život a vy za kamerou ste mali zimomriavky na tele. Jakubisko vo mne naštartoval chuť robiť vlastné filmy. On má úžasnú vlastnosť - dokáže ľudí okolo seba absolútne nadchnúť. Všetci na pľaci by pre neho „položili život“. A to isté platí aj o Martinovi Šulíkovi. V tom je ich sila. A ďalšia dôležitá vec, ktorú majú spoločnú – vždy sa obklopujú talentovanými a skúsenými spolupracovníkmi. Za všetkých spomeniem Fera Liptáka, Martina Štrbu, Stana Možného, Petra Hartla či Anitku Hroššovú.

Váš prvý film Quartétto vám priniesol zopár ocenení na festivaloch, avšak v kinách ho videlo len málo ľudí. Dokážu si slovenské filmy na seba zarobiť? Quartétto nemalo ani poriadnu reklamu a išlo o dosť komorný príbeh, navyše dovtedy sa na Slovensku veľmi netočilo.
Quartétto nemalo žiadnu reklamu. Nemalo podporu žiadnej televízie, nemalo odvysielaný jediný reklamný spot, nikde nebol žiaden billboard a išiel do kín pár dní pred Vianocami, takže od začiatku bola jeho návštevnosť odsúdená na 0 divákov. Neviem, prečo tomu tak bolo, a pravdu povediac, vtedy ma to ani nezaujímalo. Čo sa týka toho, či si na seba dokážu slovenské filmy zarobiť, tu platí jednoduchá matematika. Priemerný hraný slovenský film má rozpočet 25 - 30 miliónov slovenských korún a Slovenská republika má 5 miliónov ľudí. Ak príde do kina 1 milión, dá sa hovoriť o zázraku. Takže odpoveď je jasná - NIE.

Pri písaní Quartétta ste čerpali zo života. Aké máte na natáčanie spomienky? Na režijný debut nosná téma filmu nebola ľahká.
Len tie najlepšie. Natáčali sme veľmi rýchlo. Od momentu, kedy som zistila, že budem točiť Quartétto až po jeho výsledný zostrih ubehli tri mesiace. To bol zázrak, ktorý sa už asi v dejinách slovenskej kinematografie nezopakuje, a práve to bolo na ňom úžasné. V porovnaní s mojím druhým filmom Nebo, peklo... zem, ktorého výroba sa ťahala od roku 2005 do roku 2009, a boli to hotové galeje, toto bola skvelá skúsenosť.

Robievate aj kastingy do svojich filmov alebo píšete hercom úlohy na telo?
Robievam - mám pocit, že by ma charakter toho ktorého herca príliš zväzoval pri písaní postavy. Aj keď musím priznať, že pri písaní môjho posledného scenára ma stretnutie s jedným hercom natoľko ovplyvnilo, že som jeho postavu vo veľkých zmenách preškrtala a napísala nanovo.

Podmienky pre mladých tvorcov u nás nie sú jednoduché a cestičky sú nevyšliapané. Nechceli ste radšej ostať v Čechách?
Kedysi som o tom uvažovala, ale keďže prvá ponuka na celovečerný film prišla zo Slovenska, vrátila som sa domov. Nehovorím, že by som nešla robiť film aj s českým producentom, ale - napokon obidva moje filmy boli koprodukcie s českou televíziou. Takže ide vlastne o filmy československé.

Natočili ste dva filmy venujúce sa hlavne ženskej tematike, tretí „ženský“ máte rozrobený. Je vám táto problematika najbližšia alebo máte pocit, že u nás dostáva málo priestoru?
Tretí nie je ani náhodou „ženský“. Je to film o násilí. Osobne sa ale bránim označeniu ženský – nehovorí to predsa nič o téme filmu. Nebo, peklo... zem bol film o manipulácii a schopnosti vymaniť sa z nej len za cenu pádu na samé dno. Quartétto bolo o nefungujúcich rodinných vzťahoch. A môj tretí film bude o násilí...

Momentálne u nás prevláda boom historických veľkofilmov a sfilmovaných legiend za veľké peniaze. Neláka vás táto cesta? Ako sa na ne pozeráte?
Niektoré témy z história ma lákajú, ale len vo forme dokumentu. V hranom filme sa historické fakty vždy musia prispôsobiť dramatickému oblúku. Reálne udalosti sa prekrúcajú, prifarbujú a menia. A na to si zatiaľ netrúfam. Ale v kine som veľmi vďačný divák.

Váš druhý film Nebo, peklo... zem vznikol podľa vašej absolventskej práce, točili ste ho však až o pár rokov neskôr s rôznymi prerábkami. Vedeli ste sa ešte stotožniť s 22-ročnou hrdinkou?
Pravdu povediac, bol to trochu problém. Isté veci, s ktorými som sa borila ako dvadsaťročná, mi teraz pripadali zvláštne. Človek dospieva a nepúšťa sa už do vzťahov tak bezhlavo ako kedysi, taktiež si dokáže udržať odstup a menej dôveruje ľuďom, ako keď je mladý. Takže na to, aby film fungoval, som sa musela trochu prehrabať vo svojich spomienkach. V tomto ohľade je Nebo, peklo... zem dosť špecifický. Zväčša ho majú radi starší ľudia alebo ženy, ktoré si niečím podobným prešli. Taktiež boli krásne reakcie žien, ktoré majú dospievajúce dcéry a po skončení filmu mi hovorili, že by ho mali púšťať pubertiačkam povinne.

Nemali ste pri točení filmov – ako nová tvár slovenského filmu – problémy s produkciou alebo tímom, aby bol film podľa vašich predstáv? Do akej miery vám do projektu zasahoval napríklad distribútor?
Pri obidvoch filmoch som sa snažila obklopiť ľuďmi, ktorých som poznala už z mojej predchádzajúcej praxe, takže to boli zväčša dlhoroční kamaráti. A čo sa týka distribútora, ten film videl, až keď bol hotový.

nakrúcanie filmu Nebo, peklo... zem

so štábom


so Zuzanou Kanócz na festivale v Portugalsku

Ako sa vám pracovalo s manželom, ktorý bol pri Nebo, peklo... zem dramaturgom?
Veľmi dobre. Patrik je typ dramaturga, ktorý nepodsúva do scenára vlastný príbeh, ale snaží sa čo najviac preniknúť do toho, čo chcete filmom povedať a snaží sa vám pomôcť nájsť spôsob ako to povedať. Pre lepšie pochopenie uvediem príklad. Ak pracujete na projekte domu, nepomôže vám architekt, ktorý vám len pridáva ďalšie balkóny a poschodia, hoci vy potrebujete vyriešiť interiér. Ideálny dramaturg je ten, ktorý sa spolu s vami snaží nájsť ideálne vnútorné usporiadanie domu tak, aby sa v ňom dalo čo najlepšie bývať.

Scenár ste museli prepisovať aj počas natáčania, mali ste dvojročnú prestávku kvôli peniazom. Prečo ste nedostali od Ministerstva kultúry peniaze ihneď?
Lebo pravidlá na udeľovanie peňazí boli takto nastavené. Vedelo sa, že horná hranica na hraný film je 15 miliónov korún. No jeden rok ste mohli dostať iba 7,5 milióna. Na zvyšok ste museli čakať do budúceho roku. Formálne to znamenalo, že sa síce na papieri podporilo veľa filmov, ale ich osud bol neistý. To sa stalo aj v mojom prípade, keď som peniaze v ďalšom roku nedostala a nemohla som pokračovať v nakrúcaní.

Dá sa natočiť film iba z grantov?
Na vašu otázku sa dá ťažko odpovedať. Grantová komisia posudzuje každý projekt zvlášť a jednotlivé filmy podporuje či nepodporuje rozdielne. Ak neviem, akú sumu máte na mysli, ťažko vám odpoviem, či je možné natočiť film iba z týchto peňazí. Každý filmový žáner tiež vyžaduje iný rozpočet. Napríklad dokumentárny film si vystačí so zlomkom financií hraného filmu a do historického veľkofilmu musíte naliať viac peňazí, než do komornej drámy.

V roku 2006, keď ste nakrúcali Nebo, peklo... zem bolo rozpracovaných 30 animovaných, dokumentárnych a hraných filmov. Kde sú? Boli ste známa ako kritička grantového systému, zmenilo sa odvtedy niečo?
Keďže neexistuje oficiálna stránka, kde by boli zverejnené informácie o projektoch, ktoré boli v minulých rokoch podporené, ktoré z nich sa dokončili, roztočili, prípadne ani nezačali nakrúcať, na vašu prvú otázku vám nedokážem odpovedať. Čo sa týka druhej otázky, v roku 2009 vznikol Audiovizuálny fond, ktorý nastolil nové pravidlá. Vytvoril nové samostatné komisie – zvlášť pre hraný, dokumentárny i animovaný film. Taktiež sa podarilo dostať do fondu viac peňazí, čo je velikánske plus pre celú filmársku obec.

Ako fungujú žiadosti o granty? Zadáte sumu, ktorú zhruba treba na film? Podľa čoho sa prideľujú?
Okrem oficiálnej žiadosti prikladáte k projektu rozpočet a scenár. Toto všetko sa spolu s producentovou a režijnou explikáciou predkladá grantovej komisii, ktorá posudzuje, nakoľko je žiadaná suma oprávnená a do akej miery sa v nej odráža kvalita scenára. Podľa týchto kritérií projekt podporí alebo nepodporí.

Čo má mladý filmár spraviť, ak chce natočiť film, no nedostane grant? Kde sa „lovia“ producenti?
Osobne si myslím, že ak sa jedná o krátky film, je jedno či je to hraný, dokumentárny alebo animovaný, je možné ho natočiť aj z vlastného vrecka s pár kamarátmi. Aj ja som tak svojho času natočila 10-minútový film, s ktorým som neskôr obchádzala producentov.
Ak hovoríme o celovečernom filme – animovaný ani hraný film nenatočíte bez peňazí z Audiovizuálneho fondu. Neviem, ako to je s dokumentmi, na to vám lepšie odpovedia producenti týchto filmov. Každopádne hraný alebo animovaný celovečerný film je príliš drahá a komplikovaná záležitosť a na Slovensku je len veľmi malá pravdepodobnosť, že vám do filmu vstúpi nejaký súkromný sponzor. A preto ak mladý filmár nedostane grant, mal by sa v prvom rade zamyslieť, či to nesúvisí s kvalitou predloženého scenára. Aj kvalitný scenár môže mať smolu napríklad tým, že sa témou minie s momentálnym záujmovým producentským a diváckym prúdom. Ak o svojej látke filmár nepochybuje, mal by osloviť domácich a zahraničných producentov. Môže sa tiež pokúsiť zúčastniť scenáristických workshopov, pri ktorých je často možné získať veľmi cenné kontakty.
A možno je to len o trpezlivosti. Quartétto ležalo na stole u producenta Rudolfa Biermanna 5 rokov, kým sa rozhodol, že ho natočí. So scenárom Nebo, peklo... zem som obiehala producentov v Čechách i na Slovensku niekoľko rokov. Len jeden rok som strávila prepisovaním scenára pre Českú televíziu, no keď som začala mať pocit, že píšem niečo iné, ako bola moja pôvodná predstava, sama som scenár vzala a išla ďalej. A až keď scenár dostal cenu na festivale v Karových Varoch, začal sa oňho zaujímať producent Patrik Pašš.

Nechýba podľa vás minimálne na území Slovenska kvalitná komerčná filmová spoločnosť? Hoci, keby tu bola, nebolo by nebezpečenstvo, že by zasahovala viacej do vašich tvorivých predstáv?
Ak máte na mysli produkčné spoločnosti, na Slovensku je niekoľko producentov, ktorí realizujú hrané, dokumentárne a animované filmy. V ideálnom prípade je producent váš partner, ktorý s vami sleduje rovnaký cieľ - realizovať dobrý film. To ostatné je vzájomný dialóg. Ak ako autor cítite nespokojnosť s tým, kam sa váš projekt uberá a neochotu producenta komunikovať, pravdepodobne ste zaklopali na nesprávne dvere.


Keď ste končili školu, kritizovali ste systém, že študenti sú hodení do reality bez poriadnej praxe. Na školách je prevažne teória. Dávate napríklad vy šancu mladým študentom, aby sa pri vašich filmoch niečo naučili?
Áno. V mojom štábe pracovali vždy aj študenti zo školy.

Z filmu asi nevyžijete. Písanie scenáru trvá niekedy i niekoľko rokov, na čom pracujete?
V minulom roku som spolupracovala v tíme scenáristov na seriáli (Ordinácia v ružovej záhrade). Tento rok spolu so scenáristkou Bibou Bohinskou pripravujeme svoj vlastný projekt - ide o nový televízny seriál a keďže sme vo fáze literárnej prípravy, nemôžem o tom zatiaľ veľmi hovoriť.

Ako to vyzerá s vaším plánovaným filmom?
Momentálne intenzívne pracujem na novej verzii scenára a pripravujem sa na európske filmové markety, kde budem projekt prezentovať. Scenár Mesto Otol bol taktiež vybraný medzi finálové scenáre tréningového programu ScriptEast, na ktorom sú scenáre vyvíjané  pod dohľadom renomovaných európskych scenáristov a producentov, takže ma koncom septembra čaká prvé kolo, ktoré sa koná v Poľsku. Ďalšie dve budú na festivaloch v Berlíne a Cannes.
foto: archív Laury Sivákovej

pošli na vybrali.sme.sk
Pravidlá publikovania | Inzercia | Kontakty ©2009 - 2012 B DESIGN s.r.o. | design by rendy | code by Ivan Mišák