ISSN 1338-242X
Novinky
Zemeslyš*
Kníhkupectvo s názorom
Kolekcia vašich srdečných fotopozdravov

Newsletter
libraria.sk
Antivírová kontrola ZADARMO. Antivírus Eset Nod 32 Antivirus a ESET Smart Security. doucovanie

Spočiatku musel lektorom vysvetľovať, čo sú Letavy. Teraz mu vyvolávajú sami



Sekcia: výtvarné umenie Autor: Alexis Pridané dňa: 19. augusta 2010 07:41
celý článok

Letný tábor výtvarníkov, v skratke Letavy, tento rok oslávil 25 rokov svojej produktívnej existencie. Rok čo rok sa na ňom schádzajú ľudia bažiaci po uspokojení z tvorivej umeleckej činnosti, ktorí vytvárajú neopakovateľnú atmosféru pohody. O postupnom vývoji jedného z najunikátnejších medzinárodných táborov zameraných pre široké vekové spektrum ľudí, ale aj o možnom ukončení výnimočnej tradície som sa rozprávala s Mariánom Lackom, organizátorom celého podujatia.

Letavy začínali ako Letný tábor výtvarníkov. No už dávno to nie je len o výtvarníkoch. Ako sa podujatie vo svojom priebehu menilo?
Dosť výrazne. Na 1. ročníku nás bolo 16, na 25. ročníku je nás 416. Ale samozrejme nikdy to nebolo o počtoch, alebo o nejakých účastníckych rekordoch. Je to tábor, ktorý začal ako čisto výtvarnícky plenér. Spolužiaci z vysokej školy sme sa rozhodli, že sa budeme každý rok stretávať. Nikto však netušil, ako dlho sa to stretávanie bude naťahovať. Či to skončí po dvoch rokoch, po piatich, po desiatich. Vtedy, keď sme to vymýšľali, sme určite nečakali, že sa naša akcia rozšíri aj na ďalšie umelecké žánre, a že to raz bude veľký medzinárodný tábor, ktorý v strednej Európe, a možno ani v Európe celkovo, nemá obdoby. Tak širokospektrálne a mnohožánrovo obsadený tábor ja aspoň podľa vlastných znalostí, aj podľa internetového pátrania, nepoznám. Z Letáv sa stal fenomén, ktorý je možno naozaj unikátom v rámci Európy.

Akým spôsobom sa Letavy postupne vyvinuli v žánrovo ozaj rozmanitý tábor?
Nikdy sme nešli do plánovania, že raz to bude presne takto. Ono sa to prosto nabaľovalo. Na siedmom ročníku sme začali robiť výtvarné happeningové akcie, ktorých súčasťou je aj divadlo. Po večeroch sme vždy hrávali pri ohníčku na gitarách a rôznych iných nástrojoch. Už tam to smrdelo hudbou. Od desiateho ročníka bola oficiálne zaradená aj literárna dielňa, dielňa recitátorov, divadelné dielne, fotografické dielne a výtvarné dielne. A postupne sa pridávala hudba, tanec, filmovanie.



Začínali ste šestnásti. Postupne ale prichádzali noví ľudia. Prostredníctvom čoho, alebo koho, sa o Letavách dozvedeli?
Pokiaľ u nás nebol rozšírený internet, šírili sme sa len dennou tlačou a ústnym podaním. Teraz si nás na internete môže nájsť každý už niekoľko rokov. Aj vďaka tomu narastá počet účastníkov, čo mňa osobne veľmi neteší. Bol by som najradšej, keby sa počet ustálil na 300, 350 ľudí. V takom prípade je to ideálne aj na stredisko Kokava- Línia, aj na zabezpečenie organizačných záležitostí.

Ktoré miesto bolo doposiaľ pre tábor najideálnejšie?
Každé miesto malo svoje plusy aj mínusy. Na Kurinci pri Rimavskej Sobote sme boli 17 rokov. Keď sme niečo potrebovali, skočili sme si po to do 4 km vzdialeného mesta. Nepotrebovali sme kamióny, ktoré by všetko doviezli. Nevýhodou ale bolo, že pri večerných akciách tam prišli ľudia z vonku, ktorí sa stávali cudzími elementmi a rušili atmosféru. Letaváci žijú celý deň vo svojich dielňach. Za ten týždeň majú vybudovaný svoj temporytmus. Večer sa medzi nich však prichádzali vybúriť rušivé elementy. Žiaľ to isté sa deje už aj tu, v Kokave. Dva večery po sebe sa ukázalo, že aj sem majú prístup miestne živly z okolitých dedín, ktoré sem neprichádzajú kvôli umeniu a kultúre. Nechceme ich zatiaľ eliminovať silovo prostredníctvom ochranky. Pre nás to ale znamená, že ani Kokava nebude mať dlhé trvanie. V jeden večer sa stali dve krádeže. My nemôžeme volať ľudí na miesto, kde sa musia báť o svoje veci. Je to škoda, lebo Kokava má najlepšie zabezpečenie čo sa týka stravy, ubytovania, bazénov, vlastného pódia.

Vieš už teraz zhodnotiť 25. ročník?
Už po nočnej vernisáži ho treba po výtvarnej stránke hodnotiť ako jeden z najlepších, ak nie najlepší. Vznikla tu jedna obrovská galéria, kde bolo veľmi veľa krásnych kresieb, fotiek, malieb, kováčskych výtvorov, batiky. Prosto čosi úžasné. Je mi len ľúto, že to bola spolu s vernisážou zároveň aj finisáž. Takto to účastníci mali možnosť vidieť len raz. To, čo sa prenesie do Rimavskej Soboty už bude v inom prostredí, v inej nálade a bude tam toho menej. Každý si zo svojich prác totiž niečo môže zobrať domov. Podmienkou účasti je nechať minimálne jednu prácu. Niektorí nechávajú aj viac.





Šíria sa zvesti o tom, že sa Letavy týmto ročníkom končia. Je to pravda?
Už v decembri sa podávajú žiadosti o granty. Rozhodovať sa teda musíme veľmi rýchlo. Keď sa dohodneme, že sa Letavy budú konať, tak nás čaká aj uvažovanie o tom, ktorý priestor dodáva viac možností a prináša menej problémov.

Letavy majú na svojej narodeninovej torte vsadených presne 25 sviečok. Je ešte niečo, čím ťa po toľkých rokoch dokážu prekvapiť?
Z toho zlého sme už zažili hádam všetko. Na počasie sme si zvykli. Nájazd „hejna kobyliek“ alebo Hunov by nás ešte mohol prekvapiť. Nepríjemné by mohlo byť aj to, keby sa nám hneď na začiatku prihlásilo 500 ľudí. To by bolo strašné. To by sme asi nezvládali. Nestačil by nám materiál, ubytovacie kapacity, rezervoáre vody, ktoré sú tu nižšie ako v meste. Ale vždy sa to nejako utrasie. Tí, čo boli vlani, nemôžu tento rok, tak prídu o dva. A tak sa to strieda. Pamätám si, keď sme boli prvýkrát nad číslom 100, 150, 200. Vtedy sme si povedali: „Fú, dvesto, to sa nedá zvládnuť.“ Na desiatom ročníku nás bolo 300. Tam sme si vraveli: „Tak tento rekord bude dlhoročný.“ Po 20. ročníku je 300 účastníkov bežne každý rok.


Nedá sa počet účastníkov okliešťovať limitmi?
Limity plánujeme každý rok. Len ťažko je ich dodržať. Lebo keď na internete vyvesíme prihlášky napríklad 20. apríla a stopneme ich, keď bude prihlásených 15 ľudí, urobíme z toho internetovú súťaž. Ale čo ak sa stihnú prihlásiť takí, ktorí Letavy náhodou našli na internete a nestihnú sa prihlásiť tí, čo sú v tom čase mimo Slovenska. Letavy by mali byť otvorené všetkým.

Vráťme sa ešte k príjemným prekvapeniam...
Príjemne ma prekvapujú účastníci, ktorí sú veľmi milí a ochotní. Oni sa v priebehu týždňa stanú štábom. Vždy pomáhajú, keď treba niečo preniesť, odniesť. Keď začne pršať zakrývajú veci. Sme fakt taká krásna rodina.


Najmladším dieťaťom je asi divadelný happening. Si s ním spokojný?
Nie je najmladším dieťaťom. Divadelný happening už bol na Kurinci od ôsmeho ročníka pravidelne možno10 rokov. Najmladšia je momentálne pantomíma a rovnako točenie filmu, čiže dielňa Divný Janko. Happening má po rokoch obnovenú premiéru. Mne sa na ňom páči, ako tá dielňa spolu žije. Akcie robí viac medzi miestnymi obyvateľmi a snaží sa reflektovať ich reakcie. Rozprával som sa aj s Maťom Geišbergom, ktorý mi povedal, že tu je toľko vynikajúcich ľudí, že tu by tie happeningy boli veľmi baladické. Letaváci sú takí dobrí ľudia, ktorí by sa do všetkého zapájali a nikto by nebol prekvapený.

Existujú dielne, ktoré beh času neprežili?
Sú dielne, ktoré sa vytrácajú, respektíve, o ktoré je menší záujem. Napríklad dielňa kresleného humoru a karikatúry. Ďalej „socharina“, ktorá sa pravidelne konala, no teraz boli prihlásení dvaja ľudia, tak sme ju museli zrušiť. Grafika tiež bývala dlhé roky na Letavách, ale už druhý rok sme ju vyradili. Asi to závisí aj od lektora. Jožko Vydrnák, Miro Knap, Šaňo Bohó sú fantastickí grafici. A pokiaľ sa nám nepodarí zohnať kvalitných lektorov, akými boli oni, nepodarí sa nám decká pritiahnuť.

Vždy sa ti tu stretne pekná chasa lektorov. Lákaš ich na nejaké medové motúziky?
Niekedy som im musel vysvetľovať čo sú Letavy, čo sa tu deje, čo by sme od nich chceli. Teraz je to naopak. V decembri mi vyvolávajú lektori, umelci, výtvarníci, či by nemohli na Letavy prísť. Je tu atmosféra, ktorá sa dá zažiť len raz do roka. Nikto z nich to nerobí za „všimné“, ktoré dostanú. Oni sem chodia naozaj z lásky k tomu, že tu vidia perfektných ľudí, a že ich to umelecky a ľudsky posúva ďalej.
 
 
foto: Alexis

pošli na vybrali.sme.sk
Pravidlá publikovania | Inzercia | Kontakty ©2009 - 2012 B DESIGN s.r.o. | design by rendy | code by Ivan Mišák